quo vadis zuzu

No, po dlhšom čase skúsim niečo zasa "zosmoliť", aby som zachytila moje súčasné pocity a život.
Naďalej sa potácam cestou života a tak nerealisticky dúfam že predsa len dokážem konečne pustiť tú ženu vo mne von.
Cítim že muž už vyčerpal všetky svoje zbrane ktorými sa ju snaží držať zatvorenú vo väzení tela ktoré patrí jemu a ona je tam iba niečím čoho sa iba jednoducho nedá zbaviť, trpená no zatlačená do najhlbšieho podzemia.
Drží ju tam silou vôle, silou strachu z odmietnutia, nepochopenia, zavrhnutia.
Držal ju zapĺňaním jej miesta jedlom, alkoholom, útekom pred ňou,
Nechal ju iba snívať a to preto že tomu nemohol zabrániť, a ona to využila ako len mohla, a žila svoj život v snoch a fantáziách, bola milovanou, krásnou, jednoducho ženou.
A teraz nabrala silu a derie sa k životu.
Zobrala mu prejedanie sa i alkohol.
Už nie je v kúte, jej sila sa vyrovnáva jeho a zdá sa mi, že ho už prekonáva.
Ale je tu ešte to na čom jej záleží úplne najviac, rodina, žena, deti, najmä ten najmenší, bezmocný, chorý ale krásny a milovaný.
To je to čo ju drží stále v utajení ale ona túži nájsť, a vlastne nielen túži ale vie že musí nájsť cestu i pre seba, vie že inak ju to zničí, cíti to tak ako nikdy predtým, akosi má istotu že ak sa nechá zasa zatlačiť do úzadia bude to koniec pre oboch, muža ktorý nikdy vlasne mužom nebol a ženu ktorá nikdy ženou byť nemohla aj keď po tom túžila odkedy sa vie rozpamätať.
Nakoniec to neprospeje ani tým ktorých miluje a ktorým, pretože sa zmieta v neistote, depresiách a strachu a nemôže im vlastne dať to čo si zaslúžia a čo by mohla ak by sa oslobodila.
Ale je tu i možnosť že nepochopia a zavrhnú a to by neprežila.
Práve preto je to také ťažké, preto sa nevie rozhodnúť jasne a aj trošku sebecky myslieť na seba.

Fascinuje ma ako sú si príbehy nás, dievčat s rovnakým bremenom, veľmi podobné no zároveň úplne ale úplne iné, odlišné, aké sú rôzne naše cesty napriek tomu že smerujú k rovnakému cieľu.
Obdivujem a zároveň závidím dievčatám ktoré mali tú silu a dosiahli to po čom túžili a žijú naplno svoje životy v tele zhodným s ich dušou.
A nenávidím seba za to že som tú silu nemala aj keď som vedela čím som a aj to že riešenie je možné.
Bola som zbabelá a nedokázala som riskovať stratu blízkych ľudí, bála som sa vyjsť zo zabehnutých koľají, myslela som že prospejem svetu tým že budem zo sebou bojovať, naivne som myslela že sa to raz stratí, alebo aspoň zmierni do znesitelnej miery, ach taký omyl.
Chcela by som aby všetky dievčatá s týmto problémom vedeli že ak nebudú nič riešiť tak ich to aj tak dobehne.
Ale veď dnes je to úplne iné než ked som ja mala dvadsať, toľko informácií a možností, závidím ale veľmi im to prajem.
.
Našla som si inú psychologičku, má skúsenosti s ľuďmi ako ja, no nezávidím jej že bude riešiť mňa, s mojimi démonmi.
Cítim že jej pohľad je odlišný od tej ktorá mi pomáhala doposiaľ /aj keď musím povedať že sa naozaj úprimne snažila/.
Dúfam že niekam pokročím, veľmi dúfam a som odhodlaná pre to urobiť všetko.
Veď nádej zomiera posledná, alebo?